LH 24 Winter Extreme Race 2023 – Moja osobná výzva  

 

Všetko to začalo, keď som videl Instagram stories od Jany Čecháčkové, v ktorom sa pýtala, či by sa našiel medzi jej známymi niekto, kto by s ňou chcel ísť tento závod vo dvojici. Chvíľu som nad tým premýšľal, no popravde som sa rozhodol hneď v ten moment, ako som to uvidel. 

Hlavou mi prešlo:  ty jo, to znie ako dobrá výzva. 

Tak som jej napísal a dohodli sme sa, že do toho pôjdeme spolu a prihlásili sme sa do kategorie dvojice mix ako tím Sněhuláci.

Podstatou tohto vytrvalostného závodu LH24 je, že máte 24 hodín na to, aby ste zadanú trasu prekonali čo najviac krát. V podstate je to 24 hodinový AMRAP. 😃

Trasa LH24 pre rok 2023 mala dĺžku 13,2km s prevýšením 850m. 

Tento závod je jeden z mála 24 hodinovek ktoré sa konajú v zime, čo výrazne zvyšuje jeho náročnost. 

Počasie bolo chladné, cez deň -4°C, v noci snežilo a teplota ešte poklesla až k – 12°C na vrchole Lysé Hory (niekto uvádzal  pocitovú teplotu -19°C). Snehu bolo na trase viac než dosť. Mnoho úsekov bolo krásne ušlapaných a dalo sa po nich dobre behať, pár úsekov však vyšlapaných nebolo a bolo nutné sa predierať hlbokým a sypkým snehom, čo bralo všetkým veľa síl. 

Náš hlavný cieľ bol závod absolvovat do konca a v rámci možností si to aj užiť.  
Po úspešnom zdolaní Beskydskej sedmičky v lete 2022 som si veril, že to zvládem.

Ako nám to šlo? 

‼️Dali sme to 🥳

Vôbec to však nebolo zadarmo, bolo to VEĽMI náročné, bolestivé a vyčerpávajúce. 

Začínalo sa hromadným štartom u bývalej píly v Ostravici, tam sme vybiehali s Jančou spoločne s ostatnými účastníkmi preteku. 

Šli sme hore po červenej turistickej trase a pri hoteli Sepetná, kde sme mali zázemie, sa Janča odpojila a ja som pokračoval sám so zvyškom účastníkov.  

Trasu som trochu poznal, týždeň predtým ma ňou Janča previedla. Stúpali sme hore po červenej, sneh bol príjemne udusaný a kráčalo sa dobre, po ceste som dokonca natočil aj nejaké 2-3 videá. Všade bolo krásne bielo. Úplne som si to užíval. Moje úvodné nadšenie opadlo v momente, keď sme prišli do prvého úseku s hlbším snehom, kde sa kráčalo strašne ťažko, nohy sa borili do snehu a ako najlepšia taktika pre mňa bolo ísť vo vyšlapaných stopách človeka predo mnou.  

Nešlo sa mi dobre, začínali ma už trochu páliť nohy, začal som sa zadýchavať viac, než som chcel. Po nejakej chvíli sme zas prešli na ušlapaný úsek a ja som sa zas dostal do svojho tempa. Pokračovali sme ďalej od Lukšínca po červenej smerom na vrchol. Najťažší úsek však nastal tesne pod vrcholom. Tu sa výstupová trasa odkláňa obkľukou a smerom dolu po modrej trase, kde bol najhlbší a najmenej ušlapaný sneh a následne po žltej už na vrchol cez serpentíny. U Bezručovy chaty bola kontrolná stanica, kde som si pípol po prvý krát čip a nasledovalo zbiehanie Lysej. To som si neskutočne užíval smerom dolu po červenej až po rozcestie Lukšínec. Tu sa trasa odkláňala na žltú značenú turistickú trasu a po prvýkrát som posielal Janči správu, že som na rozcestí. Bežal som teda ďalej, no  čakalo ma tu ďalšie nemilé prekvapenie, sypký hlboký sneh, členky mi skákali sem a tam a pri snahe bežať som si zavaril nohy. Zlepšilo sa to zas od Albínovho námestia, kadiaľ viedla trasa po zelenej a následne po modrej až k hotelu Sepetná, kde sme sa s Jančou striedali. 

Super, prvé kolo mi trvalo asi 2h 16 min a šiel som sa najesť, odpočinúť si a pripraviť sa na ďalšie kolo. 

V 2. kole som už cítil, že nohy niečo robili, boli ťažké, no celkom to šlo až do prvého úseku s hlbším snehom. Tu mi nohy vôbec nefungovali a ja som vedel, že toto kolo bude pekelné. A veru že bolo, pocitovo mi to trvalo strašne dlho, mal som krízu a vôbec sa mi nechcelo. V Hlave mi stále behali myšlienky že to neni možné, čo tu robím, keď už v 2. kole nemôžem. Nakoniec som to nejak ušiel a v čase 2:06 od výmeny som sa striedal  s Jančou. Zdrvený som si išiel niečo zajesť a odpočívať. Svoj výkon z 2. kola som prehodnotil a prišiel som na to,  že musím upraviť dopĺňanie energie a časovať to s dostatočným predstihom pred mojími kritickými úsekmi. 

3.kolo bolo moje prvé kolo za tmy, čo bolo skvelé, pretože veľmi rád chodím za tmy . Celú dobu som mal radosť, čo sa prejavilo aj na čase, 3. kolo som dal za 1:59. 

Bežal som však príliš rýchlo dolu a začali mi kŕčovať stehná a ľavé lýtko. Mal som obavy, že kŕče už budú pretrvávať.  

Počas odpočinku po 3. kole som na nohy aplikoval magnéziový sprej a rozpracoval ich masážnou pištoľou a mohol som zas pokračovat. Okolo polnoci sme sa s Jančou zas menili a vraví mi, že ju veľmi bolí nárt, že zle došlápla a že nevie, či ešte bude môcť pokračovat. Ja som sa ju snažil uspokojit, že sa nič nedeje, nech si odpočine a uvidíme ako jej bude. 

Začíná moje 4. kolo Tu už na mňa nastupuje kombinácia psychickej aj fyzickej únavy a zimy. Vôbec som nechcel šlapať hore. Staršila ma tiež myšlienka toho, že budem musieť pokračovať sám alebo ešte horšie, že budeme musieť ukončiť závod, ak Janča nebude môcť chodiť. Stále som si však opakoval mantru: „Stillness is the Key.“ Je to názov knihy od Ryana Holidaya, ktorú zrovna poslúcham na cestách v aute. Stillness predstavuje kľud mysle a sústredenie sa na nejakú konkrténu vec. Pre mňa to v tomto momente znamenalo sústrediť sa na každý jeden krok. Nemyslieť na to čo bolo alebo čo bude, ale len na to, čo je teraz a čo som schopný ovplyvniť. Stúpanie mi prišlo úplne nekonečné. V tomto kole mi nešlo ani bežať, pretože pri každom kroku som dostával kŕč buď do ľavého kvadricepsu alebo do pravého lýtka. A tak som išiel aspoň rýchlchôdzou dolu kopcom.  Toto kolo pre mňa bolo najhoršie ako časom, tak psychickou náročnosťou, trvalo mi asi 2:20h. Vedel som však, že sa nemusím ponáhľať a chcel som aj Janči dať viac času na odpočinok. 

Keď som prišiel za Jančou, nemohla veľmi hýbať členkom do žiadnej strany. Asi hodinu sme sa len rozprávali a rozoberali, či má pokračovať alebo nie. Mne pri pradstave sypkého snehu, kde mi členky lietajú do všetkým smerov a Jančinho kotníku, ktorý sa nemôže pohnúť kvôli bolesti naskakovala husia koža. Nechcel som, aby pokračovala, bál som sa o ňu a vôbec by som nebol naštvaný, keby sa rozhodla to v ten moment ukončiť. Po asi hodine a pol sa Janča nakoniec rozhodla, že to ešte skúsi a neviem jak sa jej to podarilo, ale zvládla absolvovať ešze jedno kolo. Je veľký bojovník a má môj veľký obdiv. 👏👏👏 

Zatiaľ čo Janča bojovala so svojím výšlapom, ja som sa zas natrel magneziovým olejom a chvíľku som si konečne pospal. Stále som sa však budil, či mi nepísala alebo nevolala, že mám pre ňu niekam prísť. 

Přišla mi správa s textem: “Lysá 💪”, potom “Lukšínec”, “Albín…” neveriacky som sa díval na to, ako Janča zdoláva svoje posledné kolo. Odrazu som si uvedomil, že sa musím chystať. Medzi časom čo som naposledy šiel svoje kolo a ďalším výtupom poklesla teplota asi o 6-8 stupňov a ja som vytiahol najteplešiu sadu oblečenia. 

Uf jak som bol rád, že som si ešte na poslednú chvíľu kúpil tú zateplenú mikinu. 😀 

Ako som si tak uvedomil, že musím znova ísť hore, úplne som zabudol na svoje nohy, ale tie boli po krátkom spánku a olejovo-mastičkovej kúre s masážou úplně v pohode. Mal som pocit, ako keby mi ich niekto v spánku vymenil. 

Super môžem pokračovať. 

Posledný krát sme sa s Jančou vymenili, ešte som jej pomohol zísť schody a ja vyrážam na svoj posledný 5. výstup na Lysú. Výstup bol dlhý, ale už som vedel, že to zvládnem a že mám dosť času, takže som začal trochu pomalšie no postupne sa mi darilo zrýchľovať tempo výstupu. Do rána na niektorých miestach napadlo trocha nového snehu a ja som si veľmi užíval tú krásu prebúdzajúcej sa bielej krajiny. Bolo to nádherné ráno počas ktorého som si užíval moc a krásu prítomného okamihu. S týmto pocitom radosti som absolvoval celý posledný výstup. 

Stále síce boli na trati náročné úseky a mal som aj ťažké chvíle, no bol to môj posledný výstup a moja mantra „Stillness is the key“ mi pomáhala udržať tempo kroku. Hore som si pípol čip, ešte som zmával do kamery a poslal pusu rodine domov. 

Úplně som zabudol napísať Janči, že už som hore. A pokračujem ďalej a dávam sa do behu strmhlav dolu Lysou. Bol som tak prekvapený, že môžem bežať tak rýchlo dolu, že som zabudol Janči dať vedieť aj že som prekonal Lukšínec. Ďalej som stále bežal, nasledovalo Albínovo námestie a ja som stále bežal, na poslednom úseku ešte predbieham niekoľko účastníkov a dobieham do cieľa, pípnutie čipu, fotka a… koniec. To je koniec? Prešlo mi hlavou. Odovzdal som čip a stretol som sa s Jančou s ktorou sme si išli dať raňajky do gastro zóny. 

Bol to skvelý pocit zo zvládnutia veľkej psychickej aj fyzickej skúšky. 

Z preteku mám zmiešané pocity, na jednu stranu to bolo fakt náročné, na druhú stranu som si to neskutočne užil. Boli tam náročné chvíle, ale bola to veľká zábava. 

Obdivujem všetkých, kto tento pretek absolvujú ako jednotlivci. Na trase som dokonca stretával aj viacero ľudí v staršom veku, ktorým tiež patrí môj obrovský obdiv.  

Čo bude ďalej?

Uvidíme, ja zas niečo vymyslím. 😀